Starobylá cesta v Kumano

Uprostred japonských ostrovov je miesto, kam posledných 1500 rokov (a pravdepodobne ešte dlhšie) smerujú pútnici z celej krajiny. Obvykle docestovali do Kjóta a potom kráčali cez sto kilometrov do lesov na poloostrove Kii k trom šintó svätyniam v oblasti Kumano. O tomto mieste sa hovorí, že je duchovným srdcom Japonska.

Do tohto srdca som na svojej púti po Japonsku pomerne náhodou zablúdil a príhody, ktoré som tam zažil, sú natoľko osobné a zároveň všeobecné, že obyčajné rozprávanie ako štýl nestačí. Vlastne až teraz rozumiem zeleným tieňom impresionistov a magickému realizmu juhoamerických autorov. Sú totiž veci, o ktorých keby ste rozprávali vážne, tak vás nikto vážne neberie. Sú veci, pre ktoré poskytujú útočisko iba rozprávky alebo poézia.

A tak som sa rozhodol, že nebudem písať o skutočnosti, ale o sne, ktorý sa mi v Kumane zdal.

Najprv ale napíšem o tom, ako som sa tam dostal. Na kraji tých kopcov je mesto Tanabe – rodisko a hrob zakladateľa aikida. Dorazil som tam vlakom z Kjóta, poklonil sa hrobu veľkého učiteľa a nastúpil som do autobusu. Nemal som v horách objednané ubytovanie, tak som sa len viezol lesmi a dúfal som, že niekde hore sa nájde voľný futón. Našiel sa v dedinke plnej horúcich prameňov, kus od stredu oblasti Kumano. Keď som sa ubytoval, bolo už na večeru pozde, tak som zjedol bochník ryže zo svojich zásob a vyšiel som si na prechádzku nad domy.

Pri vstupe na chodník som sa poklonil soškám svätých a temnejúcim lesom som stúpal niekoľko kilometrov na hrebeň, aby som videl posledné lúče slnka. Celá oblasť je aktuálne v Unesco, podobne ako cesty okolo Santiago de Compostela. Takže les je nedotknutý – pravdepodobne stovky a stovky rokov. Stromy rastú na cintoríne svojich predchodcov, mohutné a tajomné. Videli ste film Princezná Mononoke? Ten jej les nie je rozprávkový, ten les skutočne existuje – okolo svatýň v Kumane.

Cestu naspäť som potme hmatal nohami, ale korene na chodníku našťastie neboli bludné. Možno preto, že som ich pri každom kroku prosil o pomoc. Doma som sa okúpal v horúcom kúpeli, vypil som čaj a ľahol si na futón. V noci sa mi zdal sen, o ktorom vám chcem porozprávať.

V tom sne som kráčal do kopcov a vedel som, že som na chodníku, po ktorom prešli tisíce, možno milióny pútnikov. Chodník v lesoch je pre všetkých, bedári aj cisári po stovky rokov kráčali, umývali sa vo vodopádoch a pripravovali sa na to, že navštívia svätyne Kumano. Ja som vyrazil skoro ráno, pri prameni v tieni skalného prevysu som sa umyl naberačkou a ponoril sa do lesov.

Ako plynuli hodiny, zisťoval som, že na chodníku sú prítomné život aj smrť. Tu pri tejto čerešni sa narodilo akémusi šlachtickému páru dieťa a oni sa modlili za jeho šťastný život. A kúsok ďalej v údolí zbojníci zabili mladé dievča – jej pamiatku udržujú miestni malou svatyňkou nad potokom. Umyl som pohár pri soške ochrancu a nabral som do neho čistú vodu.

Ako plynuli hodiny, začalo hriať slnko a les voňal každý kilometer trochu inak. Miestami som zablúdil, miestami som išiel inak, ako kázali značky. Cestou som zdravil stromy, ktoré zdravili muži a ženy, ktorí tými miestami kráčali pred tisíc rokmi. Akoby mi tie stromy rozprávali príbehy, ktoré si ľudia zabudli poznačiť do denníkov. Nekonečný príbeh, ktorý pamätá len les.

V tom lese sú v nepravidelných rozostupoch rozosiate desiatky malých svätyniek pripomínajúce božstvá (kami) miesta, príbehy ľudí alebo silu prírody – strom, prameň alebo rieku.

Prechádzal som les a miesta, ktoré človek hlboko v minulosti vyhradil pre jeho vlastné účely. Pre účely očisty, návratu k prirodzenosti. Nič také som si predtým nevedel predstaviť. Je to, akoby v Európe zostali zachované staré keltské, potom slovanské, potom ranne kresťanské, potom gotické a potom barokové kaplnky. Bez prestavieb, bez zmien. A všetky by boli opatrované prúdom pútnikov s rovnakou úctou. Prúdom pútnikov, ktorý plynie bez prestávky tisícročia až dodnes. Viete si predstaviť tú energiu, to spojenie s ľuďmi tu boli pred nami, ktorí vedeli veci, na ktoré sme už dávno zabudli? V tom snovom lese je to samozrejmosťou.

Hovoril som k tým miestam a oni hovorili ku mne – po dňoch strávených v lesoch som už netušil, či sa rozhovor odohráva v mojej hlave, alebo vo vonkajšom priestore. Výmena informácii prebiehala v podstate neustále a keď som nestíhal download, chvíľu som postál na mieste a potom poďakoval. A les čítal mňa – nič sa nedalo skryť, len umyť. Netušil som, či sa mi veci zdajú, alebo sa dejú naozaj. S istotou som vedel, že som vo sne. Ale nevedel som, v ktorom.

Jedného dňa som kráčal z kopca, na ktorom ma obdarovalo božstvo koreňov obopínajúcich obrovskú skalu. Dostal som od neho nohy, ktoré siahajú pod zem. Skutočný dar kráľov. Bol som v dobrej nálade a premýšľal som, čo s tým darom budem robiť, až sa prebudím. Premýšľal som nad hlúposťami stavu, o ktorom si obvyklem myslíme, že je bdelý. A vtom sa moje nohy zastavili – narazil som do steny.

Zasmial som sa a pozrel som sa, čo tú stenu vytvorilo. Naľavo aj napravo od chodníka stál strom – tisícročné cédre tak jeden a pol metra v priemere. Šintó tóri – brána. Nie tá obvyklá z drevených stĺpov, ale taká, akú stavali ľudia, ktorí mali čas, kým brána narastie. Zbytočné myšlienky sa kdesi vytratili, poklonil som sa bráne a stena sa stratila.

Vstúpil som do tichej miestnosti. Bola tam maličký oltárik pre zem a domček otvorený nebu. Okolo rástli ďalšie mohutné cédre a po chvíli som tam objavil pod kameňmi skrytý čistý prameň s naberačkou. Umyl som sa a čakal som. To ticho vychádzalo z niečoho, čo som zatiaľ neobjavil. To ticho bolo Nič a ja som bol zvedavý, odkiaľ do sveta tohto sna prichádza.

A potom som sa len zľahka otočil a uvidel som takmer neviditeľné schody – pár stupňov prikrytých zotletým lístím. Tie schody viedli len asi tri metre nad svatyňu. Vyšiel som hore a na malej plošinke som sa díval do hromádky kamenia.

Ospravedlňujem sa za svoju posadnutosť dĺžkovými a časovými mierami, ospravedľňujem sa, že sa ešte hrám na tieto podružnosti. Dokumentujem sen a chcem zdôrazniť, že toto miesto nebolo snové, ale úplne obyčajné. Na zemi tam ležali kamene pohádzané v približne polmetrovom kruhu. Okruhliaky zmieštané s opracovanými zlomkami, na niektorých boli takmer zotrené znaky. Všade bolo ticho a to ticho prichádzalo z tej smiešnej hromady šutrov, ktorú tam zabudli ľudia, o ktorých žiadne dochované kroniky nepíšu. Díval som sa do toho ticha a vedel som, že sa mi to všetko sníva.

Viete, sen je zvláštna vec. Jeden japonský mních sa zobudil a povedal: “Snívalo sa mi, že som motýľom. A teraz, keď som sa zobudil, neviem, či som človek, ktorému sa snívalo, že je motýľom, alebo som motýľom, ktorému sa práve sníva, že je človekom.” Zostal som v tom tichu a to ticho zostalo v mne. A potom som ďalej kráčal svojím snom. Kráčal som pod stromami a po skalách, dotýkal som sa machu, stretol som ľudí, díval som sa z kopca na najväčšiu drevenú bránu Japonska, zostúpil som k centrálnej svätyni. Poklonil som sa pri všetkých troch oltároch a vietor zdvihol záves.

Zostúpil som ešte nižšie, prekročil som rieku a spočinul som na sútoku, kde stál chrám pôvodne. Videl som rozdiel medzi starým a novým, poklonil som sa obom. A starý fúzatý opilec Ikjú sa mi v tom sne smial – vraj “obchodník s jediným sa klania bazáru starých vecí.” A ja som sa smial s ním: “Tak to je, pretože tak to má byť.”

Chcel som kráčať ďalej, ale vtom zazvonil budík a pripomenul mi čas. Mal som dva dni do odletu z Japonska a dvaja pútnici mi v sne povedali, že mám ísť do Ise. A tak som len narýchlo a nesnovo obišiel zvyšné dva chrámy kraja Kumano a zamieril som na sever – k vyvrcholeniu mojej japonskej púte. K svätyni, ktorá nemá žiadne špeciálne meno a hovoria jej jednouducho Svätyňa.

Ale ten príbeh nie je na písanie na blog, ale na osobné rozprávanie. Ak by ste ho chceli počuť, ozvite sa mi, prosím.