Japonsko – prvé dni

Sedíme v rýchlovlaku – Pavel spí a ja rekapitulujem uplynulé hektické dni. Už sme tu štvrtý deň ale stále máme zvláštny rytmus – v noci spíme 2-3 hodiny a potom cez deň ďalšie 2-3. Dívam sa z okna, mrakodrapy Tokia sa postupne menia na 5-20 poschodové paneláky sídlisk. Snáď sa za chvíľu ukáže aj japonský vidiek… Ideme cvičiť do mestečka pod horami a veľkomesta mám celkom dosť. Ale poporiadku.

Let bol vyčerpávajúci, po prestupe v Paríži sme si dali 10 hodín na sedadle. Spal som iba 2 hodiny a s časovým posunom to urobilo svoje. Pristáli sme v utorok poobede, vlakom sme sa presunuli do mesta a našli naše ubytovanie.

Teda ryokan, tradičný hotel. Ale nemyslím tie moderné napodobeniny tradičných hotelov. Myslím miesto, kde sa zastavil čas. Nejakou náhodou som totiž objednal rodinný hotel, ktorý vedie stará dáma, ktorá sa v ňom snáď narodila. A odvtedy ho nemenila. Maličký domček, prilepený za 10-poschodovým panelákom jednej z hlavných ulíc. Slovo maličký je na mieste. Naša “izba” mala cca. 9 metrov štvrocových a to bola najväčšia v podniku. Všetko zo starého dreva, papierové dvere, na zemi ryžové tatami. Všetky dvere a priechody cca. 160 cm vysoké, na chodbách a schodoch sa dvaja ľudia neobídu. Na privítanie sme dostali polhodinovú prednášku o tom, ako otvárať dvere aby sme ich nepretrhli alebo nezašpinili, ako používať svetlá, sprchu, ako sa prezúvať na toalete, ako splachovať, ako funguje ktorá kľučka a vypínač, ako nepoužívať klimatizáciu, rozkladať futóny, prikrývať sa perinami… A mimochodom, hotel sa nezamyká (na dverách ani nemajú zámok!), pretože mesto je podľa slov majiteľky bezpečné a posledných 60 rokov sa v hoteli nič nestalo. A izby sa nezamykajú, pretože kto by zamykal papierové dvere?
Bola to rozprávka a stroj času v jednom – nádhera. A musím povedať, že tie maličké rozmery ma veľmi pekne viedli k pozornosti voči svojmu okoliu a tomu, čo robím.

Prvú noc sme si iba nechali doporučiť reštauráciu na suši a potom spali 13 hodín. Druhý deň sme vyrazili do skutočného Tokia. Na rybí trh – bolo pozde, ale dali sme si v “luxusnej” reštaurácii skrytej za rozbitým schodišťom najlepšie suši, aké sme kedy jedli. Potom sme sa prešli po únavnej Ginze (prečo vlastne?) a nakoniec sme sa pozreli z tokijskej radnice (vyhliadka vo výške 200 metrov) na nočné mesto. Viac fotky.

To bola streda a vo štvrtok nám začínal oficiálny program. Takže sme sa do druhej v noci pripravovali a pred piatou sme vstávali na ranný tréning v Hombu dódžó (centrále svetovej organizácie Aikikai). Po dvoch hodinách cvičenia sme mali oficiálne schôdzky – podrobnosťami vás nebudem zdržovať. Tréningy aj oficiality mali asi tisíc rôznych vrstiev – sme predsa v Japonsku! Pre záujemcov môžem porozprávať osobne, vo všeobecnosti môžem ale povedat, že to dopadlo veľmi dobre. Krátky spánok a potom sme to s Pavlom celé rekapitulovali. Na prechádzke, na večeri aj v bare. Vo výsledku ďalšie 2-3 hodiny spánku, pretože v piatok sme išli znovu ráno cvičiť.

Pred obedom sme si zabalili, presunuli sa na vlak a… za oknami sa to už trochu zelená a v diaľke vidieť nejaké kopce. Vlak naberá rýchlosť.

Fotografie sú dokumentárne – z mobilu a bez úprav.