6000 rokov mladý strom

Japonsko 2016

Zápisky, postřehy a fotky z mé cesty po Japonsku na podzim roku 2016.

There is also English version of this article: 6000 year young tree.

Hlavným bodom mojej cesty po Japonsku bol výlet na ostrov Yakushima, úplne na juhu pod Kjúšú. Sú to v podstate trópy, je tam teplo, vlhko a neustále tam prší. Takže tam všetko výborne rastie. A tiež z tohto miesta nastupujú na Japonsko tajfúny, ktoré vznikajú v Pacifiku. Veď ma jeden z nich (Chaba 18) zdržal – musel som v Kagoshime jeden deň čakať, kým opadnú vlny a lode vyplávajú z prístavu. Aj tak mi na tom prvom rannom trajekte povedali, že je 50% šanca, že sa na ostrov nedostaneme. Doplávali sme v poriadku, ale hojdalo to krásne.

Na Yakushime žijú cédre, ktoré sú tisíce rokov staré. Ešte pred 350 rokmi tam boli všade, pretože cédre boli posvätné a tvorili les, v ktorom žil obyvateľmi uctievaný Duch lesa. Avšak potom prišiel nejaký konfuciánsky vzdelanec, presvedčil ľudí aj politikov, že by mali les vyťažiť a tak ho vyrúbali na šindlové strechy.

Dnes je na ostrove dohromady odhadom 50-100 materských stromov, ktoré majú cez tisíc rokov. Inak sú tam hlavne tie mladšie stromy, staré 350-100 rokov. Ono sa to môže zdať málo, ale v podstate je to pre nás nepredstaviteľný prales. A tie staré stromy sú niečo, čo mi stálo za cestu cez celé Japonsko (alebo celý svet, ak chcete).

Túlal som sa tým ostrovom skoro štyri dni – po lesoch, po plážach, po krčmách, po horúcich prameňoch. Na fotkách to všetko nájdete. A jeden deň som sa vybral na trek k najstaršiemu stromu – Jomon sugi. Má viac ako 6000 rokov.

Ráno ešte pred svitaním ma autobus vyviezol na nástup na trek a ja som potom pomalým tempom (pretože som sa kochal) vybral po starej ťažobnej železnici do lesa. Cez priesmyky, ponad vodopády, novými lesmi aj priesekmi s vyrúbanými cédrami, ktoré tam zanechali drevorubači pred 300 rokmi. Ostatní turisti ma predbiehali zodpovedným japonským pochodom (cudzinci tam v podstate neboli). Zábava nastala, keď sme nastúpili na ozajstný trek. Vtedy som pochopil, prečo sú chodníky v mape označené minútami a nie kilometrami. Stúpanie, klesanie, serpentíny. Po drevených schodoch, po kameňoch, potokom, občas po štyroch… Jeden kilometer pokojne dve hodiny ostrej chôdze. Teraz som pre zmenu predbiehal ja, terén bavil moje nohy.

V tomto lese nie sú šintoistické svätyne alebo budhistické kaplnky. V podstate nie je treba. Raz za čas míňate strom, ktorý má 2-3000 rokov. Alebo desať metrov vysoký peň trojtisícročného cédra, z ktorého vyrastajú dve jeho 350 ročné deti. Alebo peň, ktorý má vo výške 3 metrov obvod 13 metrov a do jeho dutiny by sa vošla učebňa pre triedu základnej školy. Alebo prekračujete korene, ktoré ešte nad zemou vedú desiatky metrov a sú hrubé ako stromy, na ktoré sme v Európe zvyknutý. Na fotkách niektoré z nich uvidíte. Ten prepletenec života vytvára takú energiu a atmosféru, že svätyne nie sú potrebné. Každý krok tam názorne vysvetľuje, prečo ľudia pokladali staré cédre za posvätné.

Keď som sa začal približovať k najstaršiemu stromu na ostrove, slnečný deň sa zatiahol a všade okolo bola hmla. Akoby prichádzal Duch lesa. Plával som tým mliekom asi hodinu a staré stromy mi hovorili, že nemám pri nich zastavovať, že sa mám ponáhľať hore. Chodníkom som v podstate skákal, aby som ho uvidel.

To, čo je na fotkách, je márne. Tie stromy sú tak veľké, že sa nedajú fotiť. Nedá sa na ne ani dívať. Proste to oči na jeden záber nepoberú, hlavu tak nezakloníte, pod zem sa nepozriete. Prekračuje to merítka mysli. Dívate sa na Jomon sugi (je aj na titulnej fotke), a to čo vidíte je časť jeho kmeňa, ktorý má v obvode 16 metrov. Fotky, čísla ani slová v popise nepomáhajú.

Predstavte si vedomie, ktoré vo svojom strede materializuje do tvrdého dreva a rozprestiera sa od neba až hlboko pod zem. Predstavte si bytosť, ktorá cez svoje korene aj cez svoje semená rozosieva život po ostrove po tisícročia, vníma ho a vládne mu. Predstavte si živú bytosť, ktorá bola dospelá, keď sa v Číne učili písať, keď sa v antickom Grécku rozhodli, že spojiť pár dedín do štátu bude dobrý nápad. Bytosť, ktorá zažila les, v ktorom ešte neboli ľudia. A potom sledovala ľudí, ako prichádzajú na ostrov a učia sa, ako v ňom prežiť. Bytosť, ktorá tým ľuďom pomáhala a oni ju za to uctievali ako posvätnú. Bytosť, ktorá potom videla, ako väčšinu jej bratov a detí zabili, ako zničili väzby, ktoré spoluvytvárala tisícročia. Bytosť, ktorá to všetko pozorovala a pozoruje ďalej.

V Ríme som videl obrovské ruiny, sedel som na kameňoch, ktoré otesali pred 3000 rokmi. A bavil som sa na márnosti ľudského snaženia. A na Yakushime som stretol bytosť, ktorá mi ukázala nezmernosť a nekonečnosť života. Aj dnes za Jomon sugi stojí Duch lesa a hovorí o čase, na ktorý sme zabudli pred tisícmi rokov.

Keď som zostupoval, znovu sa vyjasnilo. Pozdravil som staré stromy, okolo ktorých som predtým prebehol. Odbočil som na vedľajší chodník a urobil si ešte jeden trek do vedľajšieho údolia. Pozde večer som dorazil domov, vykúpal som sa, zašiel som na večeru a na saké. Všetko bolo rovnaké a pritom úplne inak.

Pod fotkami nájdete video, ktoré veľmi pekne (a vedecky) vysvetľuje, ako les funguje, ako stromy vytvárajú spoločenstvá a ako si pomáhajú a rozprávajú sa. Potešilo ma a tiež mi dosť objasnilo, čo sa vlastne na Yakushime už tisíce rokov deje.
Flickr Album Gallery Powered By: Weblizar

Tu nájdete video, ktoré veľmi pekne (a vedecky) vysvetľuje, ako les funguje, ako stromy vytvárajú spoločenstvá a ako si pomáhajú a rozprávajú sa. Potešilo ma a tiež mi dosť objasnilo, čo sa vlastne na Yakushime už tisíce rokov deje:

Sdílej článek:Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInPrint this page